Snow Situation
Na druhú časť hrebeňovky ktorú som začal včera som sa vydal dnes ráno o 6:30, aby som mal čo najviac času, keďže tento úsek má okolo 30 km a nevedel som aké sú na trase pomery. V chate som bol totiž len s chatárom a personálom a teda o stave trasy sme veľa nevedeli. Počasie sa do rána zhoršilo - viditeľnosť bola už pri chate tak do 50 m. Teplota bola okolo -5, čiže celkom príjemá, ale pofukoval vietor. Už večer som sa rozhodol že Ploskú nebudem traverzovať zo severu po zelenej značke pretože som to raz skúsil a je to priveľké riziko, ktoré navyše neprináša žiaden veľký osoh, keďže od odbočky na tento obchvat už na vrchol Ploskej nie je ďaleko. Výstup bol dosť nepríjemný, pretože povrch bol tvrdý, fučal silný vietor zboku a hmla hustla s narastajúcou výškou. Pomaly a opatrne som to však zvládol. Na vrchole už som išiel len od tyče k tyči, niekedy nebolo tú ďalšiu vidno - v tom prípade som len držal smer a dúfal že ďalšia tyč sa vynorí z hmly. Fungovalo to. Pri traverze okolo Čierneho kameňa sa mi podarilo vletieť do muldy ktorú nebolo vidieť, keďže v hmle nič nevrhá tieň. Našťastie som išiel pomaly a mulda bola dobre vysnežená prašanom.
Minčol síce zelená značka obchádza zprava, ale tyče viedli na vrchol, tak som pre istotu išiel tadiaľ. Obával som sa že značkári povedú "tyčovanie" aj cez vrchol Rakytova, čo by bola dobrá pálka, ale našťastie vedie pekne traverzom zo západnej strany. Bola to veľká uľava a treba povedať že je to veľmi príjemný úsek, keďže vedie lesom. Človek sa tam cíti trochu bezpečnejšie ako v otvorenom teréne kde môžu padať lavíny a aj v hmle sa oko má o čo oprieť. Odtiaľ až po Skalnú Alpu to bolo kvalitné bežkovanie. Na Skalnú Alpu značkári znovu ťahali tyčovú líniu takmer na vrchol aby sa vyhli otvoreným strmým terénom a ja som ich slepo nasledoval. Zjazd na Smrekovicu nebol veľmi príjemný, kvôli tvrdému, rýchelmu snehu. Hotel Smrekovica bol zatvorený, ale zistil som že na druhej strane kopca je ešte jeden a ten otvorený bol. Na svahu oproti hotelu je krátky vlek a podľa povzbudzovania sa zdá, že tam mali decká lyžiarske preteky. Prekvapilo ma množstvo bežkárskych stôp v okolí. Zdá sa že úsek medzi lúkami na Vlkolíncom a Smrekovicou je hojne navštevovaný bežkármi a skialpinistami, pretože na ňom bola fajn stopa. Niet sa čomu čudovať. Zvlášť od Smrekovice na sever - v smere mojej túry - je to bežkárska báseň, až na jeden trochu strmší úsek, ktorý sa však dal za súčasných podmienok dobre spluhovať.
V sedle Pod Vtáčnikom som sa rozhodol ísť po modrej, keďže tá vedie na Maliné a teda k vrcholovej stanici vleku. Ten úsek už mal veľmi málo snehu, ale našťastie je to viac-menej do kopca a sklznice veľmi netrpia. Od vrcholovej stanice už som len pluhoval dolu umelo vysneženou zjazdovkou až k dolnému parkovisku. Nebolo to veľmi príjemné, ale je to rýchle a pohodlné - človek sa takto prakticky dostane až na okraj mesta. Odtiaľ som si to odšliapal na autobusovú stanicu. Autobus 15:20 ma doviezol do Motyčiek, odkiaľ som zbehol nejaký 1,5 km k autu.
